O potrebe spisovného rozprávania z duchovného pohľadu

4. marca 2014, postrehy, Nezaradené

Jednotlivé dialekty sú ako stupne schodiska vedúceho k spisovnej reči. Aj dialekty majú svoju funkciu. Je ňou postupné brúsenie jazyka a budovanie reči spisovnej, ktorá je akýmsi najoptimálnejším zhrnutím všetkých dialektov.

 

Avšak vo chvíli, keď už vznikne spisovný jazyk strácajú dialekty svoju funkciu a opodstatnenie, pretože už splnili svoju úlohu. Už prostredníctvom nich vznikla spisovná reč, ktorá je vyjadrením najdokonalejšej verbálnej formy toho ktorého národa.

 

No a práve v uvedomení si rozdielu medzi tým, čo je dokonalé a čo nedokonalé spočíva pochopenie toho, prečo je dôležité hovoriť spisovnou rečou. Jednoducho preto, lebo človek má vždy usilovať k tej najvyššej možnej dokonalosti! A nie len v reči, ale vo všetkom, čo robí!

 

Na základe všetkého, čo z nás vychádza vzniká totiž vo stvorení vždy nejaká forma. Naše cítenie vytvára živé formy a vytvára ich i naše myslenie i naša reč.

 

Pekné, ušľachtilé city, myšlienky a slová vytvárajú pekné a ušľachtilé formy. Nepekné a zlé city, myšlienky a slová zase škaredé a nepekné formy. Vo stvorení týmto spôsobom neustále niečo formujeme a budujeme a to buď niečo pekné a ušľachtilé, alebo škaredé a zlé.

 

Každý cit, každá myšlienka a každé slovo teda v jemnejšej úrovni stvorenia vytvára vždy nejakú formu. Ak hovoríme spisovnou rečou, ktorá je najdokonalejšou formou reči určitého národa, svojim slovným prejavom vytvárame tie najdokonalejšie formy. Formy, ktoré nás samotných ovplyvňujú v Zákone spätného účinku.

 

Ak ale používame dialekty, vytvárame tým formy menej pekné a menej dokonalé, ktoré nás taktiež spätne ovplyvňujú. Aká je teda naša reč, presne takými sa stávame aj my samotní! Svojou rečou formujeme sami seba! Napríklad tvrdá reč formuje tvrdých ľudí /západoslovenské nárečie/ a mäkká, ľubozvučná reč formuje mäkkých a dobrosrdečných ľudí /stredoslovenské nárečie – základ spisovnej slovenčiny/.

 

Každému bude jasné, že bez snahy o dokonalosť nemožno vybudovať nič dokonalého. Platí to i pre náš slovný prejav. Ak teda chceme, aby to, čo našou rečou vytvárame a formujeme bolo skutočne dokonalé, stojí naozaj za trochu námahy donútiť sa hovoriť spisovne a tým budovať a vytvárať krásne a dokonalé formy.

 

Ak v tom však budeme ľahostajnými a podliehajúcimi rôznym dialektom, určite nebudeme budovať a formovať také dokonalé a krásne veci, aké by sme pri troške námahy a sebaovládania formovať mohli.

 

Človek má usilovať o krásu a dokonalosť vo všetkých oblastiach svojho života a teda aj vo vyjadrovaní sa v rodnej reči. Človek má mať pred sebou tie najvyššie ciele a má sa snažiť a usilovať o to, aby ich dosiahol. No a táto jeho túžba po dokonalosti ho bude posúvať nestále nahor a on sa nakoniec bude môcť stať dokonalým. Dokonalým človekom!

 

To je teda dôvod, prečo by sme vo svojom formovaní všetkého, čo z nás vychádza, čiže vo formovaní svojich citov, myšlienok a slovného prejavu mali vždy usilovať a smerovať k tej najvyššej dokonalosti, čistote a k tomu najvyššiemu možnému zušľachteniu. No a tou najvyššou dokonalosťou v oblasti nášho slovného prejavu je bezpochyby práve spisovná reč.