postrehy

Z času na čas prenikne na verejnosť nejaká aféra spojená s pedofíliu a to najmä v katolíckej cirkvi. Prečo je tomu tak? Prečo práve v katolíckej cirkvi? Nemôže to byť preto, lebo práve v tejto cirkvi sa striktne uplatňuje celibát? Nemôže byť práve toto hlavnou príčinou problému, pretože toto pravidlo je proti normálnej ľudskej prirodzenosti? Skúsme sa preto pozrieť trošku detailnejšie na tento problém.

Ak pôjdeme hlboko do histórie zistíme, že celibát tak, ako je vnímaný katolíckou cirkvou je v určitom rozpore s Kristovými slovami, ktorý povedal: „Sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky. Iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre kráľovstvo nebeské. Kto to môže pochopiť, nech pochopí“.

Takto zaznamenal Kristove slová evanjelista Matúš v kapitole s názvom: „Dobrovoľná zdržanlivosť“.

Už samotný názov i celá kapitola hovoria viac ako jednoznačným spôsobom o DOBROVOĹNOSTI bezženstva. Niet v nej nijakého striktného príkazu na zachovávanie celibátu! Takéto niečo by Kristus, znalý Zákonov stvorenia nemohol nikdy odporučiť! Plošný príkaz dodržiavania celibátu je v skutočnosti v rozpore s Božou Vôľou!

Ak budeme v tomto smere ďalej pátrať v Novom Zákone, o problematike bezženstva nájdeme pomerne obsiahlu stať v Pavlovom prvom liste Korinťanom a to v kapitole č.7.

Keď si pozorne preštudujeme všetky Pavlove rady a odporúčania, opäť v nich nikde nenájdeme požiadavku striktného a celoplošného dodržiavania celibátu duchovných. Ak by som mal urobiť stručný výťah v dvoch vetách, zneli by asi takto: Ak chce niekto zostať bez ženy môže, pretože potom bude mať viacej času venovať sa Pánovým veciam. Avšak ten, kto sa chce oženiť, môže tak urobiť tiež a nijako tým nehreší. A doplním to ešte citátom z Pavlovho listu, ktorý sa týka tejto problematiky: „Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja, lenže každý má svoj vlastný dar od Boha, jeden tak, druhý inak“.

Tieto odporučenia nám boli darované z Ducha a ich skutočný význam a zmysel môžeme preto plne pochopiť iba našim citom, našim hlbokým vnútorným vyciťovaním. Ak ich ale uchopíme rozumom, ktorý pochádza z hmoty, nevyhnutne musí dôjsť k ich skresleniu. K strhnutiu a nesprávnemu pochopeniu ich skutočného zmyslu! A práve na základe takéhoto, rozumovo nesprávneho uchopenia vznikla kedysi mylná téza o nevyhnutnosti bezženstva duchovných.

Zo slov Ježiša Krista i z Pavlových slov teda v skutočnosti vyplýva, že bezženstvo a celibát môžu byť iba na zásade dobrovoľnosti! Na základe individuálnej dobrovoľnosti, prameniacej z vyciťovania smeru vlastnej, osobnej životnej cesty. A treba zvlášť podotknúť, že nikdy by nemalo ísť o rozhodnutie trvalo záväzného charakteru! Život totiž vždy prináša niečo nové a nepredvídané a človek by mal v každej chvíli zostať vnútorne slobodným na to, aby mohol meniť svoje minulé rozhodnutia, ktoré mohli byť pre neho aktuálne po určitú dobu, avšak ktoré už v danej, konkrétnej chvíli vníma úplne inak. Týmto spôsobom by sa určite predišlo mnohým ťažkým vnútorným zápasom, stravujúcim duševné sily, predišlo by sa mnohému zbytočnému sebazapieraniu a nezdravej neprirodzenosti, prinášajúcej ako fyzické, tak i  duševné škody.

Ak ale budú ľudia z nejakých dôvodov zmýšľať inak, musí sa to nakoniec obrátiť proti ním i keby to mala byť samotná cirkev presne tak, ako sa to deje v súčasnej dobe. Nikto a teda ani cirkvi sa totiž nemôžu svojvoľne stavať voči Pánovej Vôli bez toho, že by si tým sami neuškodili.

V 16. storočí priniesol Martin Luther negáciu a zrušenie celibátu. Nebola to snáď iba nejaká jeho osobná iniciatíva. Išlo tu o tlmočenie požiadavky zhora – zo Svetla, ktorej účelom malo byť všeobecné ozdravenie kresťanstva a jeho očistenie od rôznych nesprávností. Ak sa totiž v akejkoľvek oblasti života a teda aj v kresťanstve nachádza v jadre niečo nezdravé a nesprávne, musí to v logickom dôsledku postupne priniesť iba čoraz väčšie stupňovanie a gradovanie nesprávneho.

Reálne fakty pritom svedčia o tom, že problém bezženstva v katolíckej cirkvi nie je problémom principiálnym, ale ide tu iba o určitý špecifický druh tradície. Dôkazom toho je, že pod ochranné krídla katolíckej cirkvi patrí i cirkev gréckokatolícka, ktorej duchovní sa ženiť môžu. Ak by ale otázka celibátu bola naozaj otázkou zásadnou a principiálnou, nebola by jednoducho podobná koegzistencia vôbec možná. Ide tu vskutku iba o záležitosť katolíckej cirkevnej tradície, ktorá žiaľ, nie je v súlade so skutočnou Vôľou Božou a preto by ju bolo treba korigovať. Inak totiž bude vždy nevyhnutne dochádzať k tomu, že prirodzený pohlavný pud, neprirodzeným spôsobom spútavaný príkazom celibátu budú duchovní ventilovať iným, nezdravým, nesprávnym, ba až zvrhlým spôsobom tak, ako tomu bolo v prípade pedofílie. Celoplošný príkaz celibátu je jednoznačne v rozpore so Zákonmi stvorenia! Je niečím, čo stojí proti ľudskej prirodzenosti! Je to neprirodzené!

Bude mať však katolícka cirkev odvahu zmeniť to? Alebo si z nedostatku odvahy zvolí cestu zotrvávania na svojich terajších pozíciách, cestu hájenia vlastných, i keď nesprávnych tradícií?

Záver je teda jednoznačný: Množiace sa správy o rôznych pedofilných kauzách nie sú do veľkej miery ničím iným, ako neblahým ovocím neprirodzeného rozporu katolíckych cirkevných tradícií so skutočnou Vôľou Božou!