postrehy

Je nepochybné, že Desatoro prikázaní možno považovať za jeden zo základných kameňov kresťanstva. Na tomto základe bolo celé kresťanstvo vybudované. Je však logické, že ak sú základy pevné, je pevnou i celá stavba. Ak ale základy pevné nie sú, nepevnou je i stavba a hrozí jej zrútenie. Táto jednoduchá zákonitosť v prenesenom slova zmysle znamená, že ak veriaci kresťania nerešpektujú a zanedbávajú to, čo tvorí základ ich kresťanstva, všetko ostatne je nestabilné, kolísavé a hrozí tomu zrútenie.

No a žiaľ, s Desatorom prikázaní je to v tomto smere dosť veľká bieda. Ale buďme konkrétni a pozrime sa podrobnejšie na jedno z nich a síce na prikázanie druhé. To znie: „Nevezmeš meno Hospodina, svojho Pána nadarmo!“

V súčasnosti to došlo až tak ďaleko, že toto vznešené slovo sa stalo iba obyčajným zvratom v každodennej hovorovej reči. Slovným zvratom, vyslovovaným ľahkomyseľne a aj niekoľko desiatok krát za deň a to i ľuďmi, ktorí sami seba považujú za kresťanov.

Avšak práve v tomto prípade by malo dvojnásobne platiť ono známe, že menej je niekedy viac. Ľudia vo všeobecnosti a dokonca ani horliví kresťania nie sú si žiaľ vôbec vedomí toho, ako ťažko sa každodenne previňujú voči Stvoriteľovi práve prestupovaním druhého prikázania, požadujúceho nevyhnutnosť preukazovania úcty voči jeho menu.

Pre porovnanie si uveďme príklad z dávnej histórie židovského národa, v ktorom bola úcta k tomuto najposvätnejšiemu pojmu na oveľa vyššej úrovni, ako je tomu dnes. Pojem, vyjadrujúci meno Najvyššieho si židia z posvätnej úcty k nemu nedovolili v jeho skutočnom znení ani len napísať. Písali ho tak, že vynechávali samohlásky.

Toto meno smelo byť vyslovené najvyšším veľkňazom iba raz v roku a to v deň najvýznamnejšieho sviatku. V tej chvíli sa takmer celý národ, zhromaždený v chráme a v jeho nádvoriach vrhol na kolená.

Dnes je to už však žiaľ, iba prázdny slovný zvrat, pričom však mnohých kresťanov nemožno obviniť z nejakých zlých úmyslov. Väčšina z nich tak jedná iba z nevedomosti, povrchnosti a z osobnej, nedostatočnej hĺbky pochopenia významu a vážnosti druhého prikázania. Neznalosť zákona však neospravedlňuje! Ako v pozemskom zákonodarstve, tak i v prípade Desatora, ktoré by mal predsa každý kresťan poznať, chápať a dodržiavať!

Avšak práve preto, že u mnohých ľudí dochádza k porušovaniu druhého prikázania naozaj bez zlého chcenia, práve preto je potrebné ich na to upozorniť a stále upozorňovať, aby si už konečne začali na to dávať väčší pozor a aby si na svoju dušu prestali nakladať stále nové a nové bremená ťažkej viny.

Celá vec je naozaj veľmi vážna a nemožno ju zľahčovať! Veď ak si uvedomíme, že jednotlivé prikázania Desatora sú usporiadané v poradí podľa dôležitosti, je prikázanie o nevyhnutnosti prejavovania úcty k menu Najvyššieho druhým v poradí. A určite nie náhodou!

Skúsme sa teraz zamyslieť nad nasledovným príbehom: Na okraji dediny žil jeden figliar, ktorý si stále robil z ľudí iba žarty. Raz v noci začal len tak zo zábavy kričať: „Horí! Horí“ Na jeho krik sa zbehla celá dedina s úmyslom pomôcť mu v jeho nešťastí. On sa však na tom iba zabával.

No a považujúc to za naozaj dobrý vtip, urobil to po nejakom čase ešte raz. Opäť sa zhŕklo dosť ľudí, ktorí pribehli bez premýšľania a s ochotou pomôcť. Nebolo ich už tak veľa, ako pred tým, avšak všetci vyšli opäť iba na posmech.

Ako áno, ako nie, jedného dňa sa nášmu figliarovi naozaj chytil horieť dom. Najskôr sa požiar snažil uhasiť sám, ale keď videl, že je to nad jeho sily, začal zúfalo volať: „Horí! Horí!“

A už asi všetci tušíme, ako to dopadlo. Nikto mu neprišiel na pomoc a jeho dom i všetko čo bolo v ňom zhorelo.

O čom nám hovorí tento krátky príbeh? No predsa o tom, že keď nesprávnym a falošným spôsobom zneužívame nejaký pojem, nejaké slovo, musí nám to skôr, alebo neskôr zákonite privodiť škodu.

Ak teda zneužívame a v neuveriteľnej povrchnosti takmer každý deň niekoľko desiatok krát bezmyšlienkovite vyslovujeme jeden z absolútne najvyšších pojmov, aké vôbec jestvujú – posvätný pojem Boh, takáto ľahkomyseľnosť musí mať pre nás priam katastrofálne dôsledky. Sami sa tým totiž odrezávame od nesmiernej pomoci, podpory a posily, ktorej by sa nám muselo dostať vždy vtedy, keby sme vyslovili toto slovo s patričnou úctou, vážnosťou. To znamená veľmi uvážlivo, čiže iba vo chvíľach, keď sa je v hlbokej úcte k tomuto pojmu schopná plne zachvievať celá naša duša i všetko naše cítenie. Nech už sú to chvíle radosti a vďačnosti, alebo bolesti a prosby o pomoc.

Stráňme sa teda od tejto chvíle akéhokoľvek povrchného zneužívania toho najvyššieho a najsvätejšieho pojmu, aký vôbec jestvuje! Veď už celé stáročia a jedine ku nášmu duchovnému prospechu sa nás na to snaží upozorniť druhé prikázanie. V žiadnom prípade to nezľahčujme! Lebo napokon to, čo nám mohlo a malo priniesť nesmierny úžitok, pomoc a ochranu, práve to nám pri našej povrchnosti a bezmyšlienkovitosti prinesie nakoniec nesmiernu škodu. A je jedno, či sme kresťania, alebo ateisti! Ani ateistov totiž, presne tak, ako je tomu v pozemskom zákonodárstve, ich neznalosť Zákonov Božích v žiadnom prípade neospravedlňuje!