postrehy

Každý z nás máme nejaké svoje priania. Ideme po ulici, pozrieme sa do výkladu nejakého obchodu, niečo sa nám zapáči a tak to ihneď chceme. Behom pár rokov sme sa už pozreli do mnohých výkladov a veľa vecí už máme doma. Ale použili sme ich len párkrát na začiatku a potom už sa tieto veci len uložili niekam do skrine. A tak to ide stále ďalej. Stále len hromadiť kopu vecí, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujeme.

Vďaka neustálym reklamám, ktoré propagujú rôzne „senzácie“ sa stále zrýchľuje a zväčšuje naše chcenie. Sotva sme si niečo kúpili, už „potrebujeme“ niečo ďalšie. Vezmite si príklad, že pred 30-40 rokmi ( tento príklad vôbec nesúvisí s režimom, ktorý v tej dobe bol ) si rodina kúpila televízor a ten im vydržal trebárs aj 20 rokov, hoci mali možnosť kúpiť si ďalší. Dnes si rodina kúpi televízor a po roku, niekedy aj skôr už potrebuje novší, omnoho lepší model, hoci je ich televízia stále skvele funkčná. A tak to je dnes v mnohých ďalších oblastiach . Mali by sme sa naučiť „krotiť“ svoje chcenie, alebo, čo je lepšie, nasmerovať svoje túžby iným smerom.

Snáď sa v tomto hromadení niekedy na chvíľu zastavíme a položíme si otázky : „Aký to má zmysel? Prečo to neustále opakovanie dookola? Som tým naozaj šťastný? Je naozaj cieľom môjho života mať 3 autá, vilu a bazén?

Možno zistíte, že teraz zrovna ste šťastní, pretože idete na exotickú dovolenku a zarábate veľa peňazí. Ale ako dlho vám toto šťastie vydrží? Za chvíľu budete chcieť viac a opäť viac, až zistíte, že vlastne rovnako šťastní nie ste. A možno si všimnete, že nejaká mamička, ktorá má malý domček a kopu detí je šťastnejšia než vy. Ako to? Veď ja mám predsa všetko na čo len pomyslím?

Tá mamička totiž žije pre svoje deti. Denne sa o ne s láskou stará. Prežíva skutočné šťastie, pretože slúži svojim deťom. Nie je tým myslené, že sluhovia musia byť bezpodmienečne šťastní. Tu sa myslí iná služba. Služba, ktorá nie je konaná z donútenia, ale služba, ktorá hoci je potrebná je povinnosťou je konaná s láskou, s túžbou pomôcť druhému.

Jedine v túžbe po pomoci druhému je ukryté ozajstné šťastie.

Len si predstavte, že idete po ulici a pár krokov od vás sa pani s kočíkom snaží dostať do dverí v dome, ale dvere sa jej stále zatvárajú a ona sa dovnútra nemôže dostať.

V tejto chvíli máte dve možnosti:

Pozriete sa na tú pani a poviete si : „Čo je ma do toho, nech jej pomôže niekto iný, ja nemám čas.“ A idete vo svojej zachmúrenej nálade ďalej. A tá pani má tiež zlú náladu, pretože sa stále nemôže dostať cez tie dvere.

Alebo pribehnete k dverám, podržíte ich, pani sa dostane za chvíľku cez dvere, usmeje sa a vy idete ďalej. Stratili ste pár sekúnd, ale aj keby ste stratili hodinu tak to stojí za to. Ten povznášajúci pocit, tá radosť, ktorú potom prežívate. To je to pravé šťastie. A čo je nemenej dôležité, zdvihli ste náladu aj tej pani.

Teraz si hovoríte, že je to predsa úplne jasné a samozrejmé, čo by mal každý urobiť. A predsa v dnešnej spoločnosti by si musela pani s kočíkom poradiť pravdepodobne sama. Ako to?

Mnoho najmä mladých ľudí sa hanbí pomôcť. Veď čo tá skupina ľudí v kapucniach na druhej strane ulice, tá by sa mi mohla posmievať, možno mu aj niečo urobiť . Znie to možno trochu úsmevne, ale tento pocit je v rôznych podobách predsa len v mnohých ľuďoch.

V situácii, kedy sa máte rozhodnúť o tom, či pomôcť alebo nechať byť, v takej situácii musí zvíťaziť dobré chcenie nad všelijakými pochybnými myšlienkami. Väčšinou máte na rozhodovanie pár sekúnd, niekedy aj menej. Nezapájajte preto do rozhodovania rozum, ktorý by dokázal akurát spočítať, koľko času ste stratili, alebo čo tým vlastne získate. Nezapájať rozum, to znie pekne, ale ako sa to vlastne robí? Stačí urobiť to, čo cítite, že je správne. Počas tej chvíle, kedy sa máte rozhodnúť, Nehĺbajte, nechajte prehovoriť svoje srdce, ktoré je nesebecké a zistíte, že než stačil rozum niečo postrehnúť, vy už stojíte pri dverách, pani s kočíkom sa usmieva, vy sa usmievate a „máte vyhraté“.

Ovšem, ten krásny pocit radosti a šťastia, ten sa dostaví len vtedy, keď je hnacou silou ku pomoci úprimná túžba pomôcť bez akýchkoľvek postranných úmyslov, ak je konaná srdcom.

Iba s úprimnou túžbou pomôcť druhým môžeme prežívať naozajstné šťastie. Toto šťastie môže prežívať každý. Stačí nezostať iba u čítania, ale prejsť v čin. Stačí chcieť.